Zmena je to čo je charakteristické pre život na zemi. Všetko plynie, veci sa menia, vyvíjame sa a to čo fungovalo včera už dnes nemusí. Napriek tomu sa zmenám často snažíme vyhýbať, alebo ich nevnímame vždy úplne pozitívne a skôr nás stresujú ako motivujú. Poďme si ukázať ako sa dá pozerať na zmeny tak, aby sme s tým nemali problém a aby sme sa s nimi naopak vedeli šikovne vyrovnať.

Podľa starovekého gréckeho filozofa Sokrata „Tajomstvo zmeny je sústrediť všetku svoju energiu nie na boj so starým, ale na budovanie nového.“ Stabilita je aktuálny moment, zmena je to čo robí život typickým a umožňuje pokrok. Gréci rozlišovali dva základné životné princípy:

1) “πάντα ῥεῖ“ (čítaj: „panta rei“), teda všetko plynie, život je zmena

a

2) “στάσις“ (čítaj: „stásis“), to čo je pokojné, stále. Tento pokojný očakávaný stav je zároveň len čímsi dočasným a rýchlo pominuteľným. Zmena je teda život a v rámci tej zmeny sa usilujeme o momenty pokoja. Tie však trvajú veľmi krátko, ak vôbec.

V 19. storočí Charles Darwin na Sokrata nepriamo nadviazal výrokom: „Nie je to najsilnejší druh, ktorý prežije, ani ten najinteligentnejší, ktorý prežije. Je to ten, ktorý sa najviac prispôsobuje zmenám.“ Treba len dodať, že to je jeden z jeho základných argumentov pre evolučnú teóriu. Sir Winston Churchill túto Darwinovu myšlienku rozvinul svojim bonmotom: „Zlepšiť sa znamená zmeniť. Byť dokonalý znamená často sa meniť.“

Zmena a dynamika je skutočne typická pre náš svet a život. Prečo sa jej teda snažíme vyhýbať?

Stabilita vo fyzike neznamená statický stav, ale skôr výsledok často zložitých procesov v systémoch. Tieto systémy na udržanie stability vyžadujú energiu a vyvažovanie, balans proti sebe pôsobiacich vplyvov a vzťahov. Pretože systémy sú prirodzene skôr nestabilné a dynamické. Stabilita je teda aj podľa fyziky síce možná, neznamená však nečinnosť a stálosť, ako si často mylne myslíme. Je možné ju nastoliť a udržiavať, čo vyžaduje úsilie a energiu. Stabilita v živote človeka predstavuje stav rovnováhy, istoty a predvídateľnosti. Je to akýsi základ, od ktorého sa môžeme odraziť a smerovať k ďalším cieľom. Preferujeme stabilitu v stále sa meniacich podmienkach. Prečo? Práve pre lepšiu predvídateľnosť, jednoduchosť a istotu či komfort. Zabúdame však, že zmena je to čo je predsa len prirodzenejšie a istejšie.

Pri uvažovaní o stabilite je dobré spomenúť jeden veľmi dôležitý princíp. Často o ňom nevieme, ale predsa sa deje v našich životoch a výrazne ovplyvňuje našu spokojnosť, výkon, zdravie, psychyckú stabilitu a kvalitu života vôbec. Veľmi úzko súvisí s už spomínaným gréckym „stásis“. Je ním homeostáza. Je to schopnosť organizmu udržiavať stabilné vnútorné prostredie, napriek vonkajším či vnútorným zmenám a výkyvom. Homeostáza je výsledkom dynamických procesov, ktoré v nás neustále prebiehajú a zabezpečujú optimálne fungovanie organizmu. Vysvetlím na príklade: Keď je nám teplo, potíme sa, aby sme sa ochladili. Keď je nám zima, trasieme sa, aby sme vyprodukovali teplo. Homeostáza funguje reaktívne. Reagujeme na nežiadúce podnety, ktoré by mohli vyvolať nerovnováhu – disbalans. Funguje tiež aj preventívne. Prevencia je v rámci homeostázy všetko čo vykonáva naše telo automaticky s cieľom urdžiavať rovnovážny stav ešte predtým ako nastane nerovnováha. Napríklad reflex dýchania ako prevencia zadusenia. Môžeme síce zadrživať dych, ale len po obmedzenú dobu. Vtedy zas ten intenzívny pocit potreby nadýchnutia bude stresovou reakciou na okolnosti vyplývajúce zo zadržaného dychu. O slovo sa „prihlási“ homeostáza, ktorá stres vníma ako signál pre potrebu regulácie do rovnovážneho stavu. Stres je vlastne signálom homeostáze pre potrebu jej aktivity. Homeostáza zabezpečuje stabilné vnútorné prostredie, ktoré je nevyhnutné pre správne fungovanie buniek, tkanív a orgánov. Vnútorné mechanizmy homeostázy vďaka rôznym „senzorom“ identifikujú nerovnováhu a prijímajú opatrenia za pomoci regulujúcich procesov, aby udržiavali vyrovnané podmienky potrebné k prežitiu. Ak tento systém prestane fungovať a vychýlime sa z rovnováhy (homeostázy), môže to mať fatálne následky.

Homeostáza je škálovateľná. Využíva aj záložné mechanizmy, ak by primárne systémy prestali fungovať. Napríklad tukové bunky ako energetická rezerva pre prípad nedostatku iných (rýchlejších) zdrojov energie. Škálovateľnosť, alebo pružnosť homeostázy, znamená tiež jej prispôsobivosť. O homeostáze často vôbec nevieme, pretože funguje „na pozadí“ ako výsledok všetkého toho množstva komplikovaných biochemických procesov v organizme. Ak prestane fungovať, alebo skôr keď nefunguje správne a organizmus zažíva disbalans a nie je schopný sa dostať do rovnováhy, zvyčajne nastáva porucha – choroba. Fyzická, či psychická. Vtedy si uvedomíme, že niečo nie je správne, že nefungujeme ako zvyčajne a máme potrebu to vedome riešiť. Dovtedy fungujú procesy homeostázy automaticky. Homeostáza a jej škálovateľnosť je daná geneticky, ale aj našim spôsobom života. Ako sme už spomenuli, vie riadiť procesy preventívne aj reaktívne. A práve reaktivita homeostázy je to čo ju robí škálovateľnou. Ako príklad si uveďme schopnosť odolávať extrémnemu teplu či chladu. Spočiatku napríklad taký pobyt v saune či ľadovej vode, predstavuje pre nezvyknutého človeka po pár minútach stresovú reakciu a potrebu ísť sa vychladiť či zohriať. Homeostatické procesy reagujúce na stres sa spúšťajú automaticky a najskôr sa v saune začíname potiť, neskôr sme unavení a nakoniec potrebujeme priestor opustiť a ísť sa vychladiť a predýchať. Homeostáza funguje okamžite po tom ako telo zaregistruje zmeny či hroziace riziko a spustí stresový signál. Tréningom si však organizmus postupne dokáže zvyknúť a zlepší si termoreguláciu, kedy nakoniec ani dlhý saunový cyklus či pobyt v extrémnom chlade nemusí byť nepredstaviteľný zážitok. Tréningom vlastne zvyšujeme prah vnímania stresových podnetov. Rovnako je to aj s inými záťažovými situáciami, ktoré sme schopní postupne opakovať a stupňovať záťaž. To je vlastne podstata každého tréningu. Tréning predstavuje aktivitu, ktorou prekonávame počiatočný diskomfort a stres. Narúšaním pôvodnej homeostázy, umožňujeme posilňovanie, alebo aspoň udržiavanie organizmu a zabraňujeme jeho degenerácii a ochabovaniu. Organizmus sa vystavovaním diskomfortu posilňuje. Problém nie je diskomfort, ale jeho miera. Podobne ako pri jedle aj pri miere diskomfortu platí „množstvo robí z jedla liek, alebo jed„. Postupnými krokmi, vďaka adaptácii, podporujeme práve aj škálovateľnosť našej homeostázy a to je to čo robí trénovaného človeka odolnejším či výkonnejším a vo výsledku tiež spokojnejším a vyrovnanejším.

V komfortnej zóne príliš nenarúšame homeostázu. Naopak máme pocit istoty, stability a kontroly. V komfortnej zóne šetríme energiu a minimalizujeme stres vyhýbaním sa zmene a tým aj stresovým reakciám. Na druhej strane, ak sa príliš dlho zdržiavame v komfortnej zóne, môže nám to brániť v rozvoji homeostázy a tým aj schopnosti reagovať na zmeny. Ak je komfortná zóna prospešná regenerácii, tak jej nadmerné množstvo vedie k zvýšenej citlivosti na stresové podnety. Môžeme stagnovať a mať pocit, že nevyužívame svoj potenciál. Dokonca aj úroveň psychickej spokojnosti je v komfortnej zóne často nakoniec nižšia, ako keď sa zámerne vystavíme určitému diskomfortu. Samozrejme všetko v rozumnej miere. Diskomfort, alebo vystúpenie z komfortnej zóny je totiž vždy následne „vykúpený“ omnoho väčšou dávkou dopamínu, endorfínov a serotonínu plus iných neurotransmiterov a hormónov ako našich základných biologických motivátorov vedúcich k spokojnosti.

Je teda dôležité si uvedomiť, že stabilita neznamená nutne stagnáciu a zotrvávanie na jednom mieste. Je to podobné ako s homeostázou. Pre udržanie životnej rovnováhy je vždy potrebné niečo spraviť a niečo „obetovať“ či investovať. Napríklad, ak chceme získať lepšiu prácu, môže to vyžadovať, aby sme sa naučili nové zručnosti a prekonali strach z prípadného neúspechu. Zmenou následne dosiahneme novú kvalitu „stability“. Zdravá dávka flexibility či adaptability (prispôsobovania sa okolitým podmienkam) nám tak umožní prispôsobiť sa zmenám a využiť nové príležitosti vyplývajúce zo všade prítomných zmien. Zároveň môže diskomfort pomôcť udržiavať samotnú homeostázu v kvalitnejšom, „pružnejšom“ stave. Ak sa napríklad človek snaží vyhýbať stresu a udržuje si svoju vlastnú komfortnú zónu, potom môže aj bežná zmenová situácia vyvolať prehnanú stresovú reakciu, na ktorú nedokáže telo či psychika adekvátne reagovať a spôsobí to kolaps. Komfortná zóna teda môže zvyšovať citlivosť na stres a schopnosť sa s ním jednoducho vyrovnať. Naopak, vystavovanie sa záťaži, teda diskomfortu, posilňuje odolnosť na podnety bez výraznejších problémov či hrozieb.

Takže, pokiaľ ide o šikovné vyrovnanie sa so zmenami, začať treba uvedomením si jednoduchého princípu, že zmena je prirodzená a tvorí základ života. Prijmite zmenu ako súčasť našej existencie a predpoklad života. Vnímajte ju ako príležitosť pre rast a rozvoj, nie ako hrozbu. Zmena je pohyb. Pohyb a aktivita sú kľúčové pre rast, rozvoj a udržanie našej existencie. Preto je dôležité byť aktívny, učiť sa nové veci, starať sa o svoje telo a myseľ a striedať to s primeranou a potrebnou relaxáciou a pokojom.

Schopnosť efektívne zvládať zmeny je mimoriadne dôležitá. Či už ide o zmeny v práci, vzťahoch alebo osobnom živote, dôležité je vedieť sa s nimi vyrovnať s čo najmenším stresom a negatívnymi dôsledkami na naše zdravie fyzické či psychické.

Otvorenosť novým možnostiam vyplývajúcim zo zmeny a ochota prispôsobiť sa, sú kľúčové pre úspešné zvládnutie zmien.

Nie všetky zmeny sú samozrejme jednoduché a väčšina zmien ani spočiatku nemusí byť pozitívna. Záleží však často od našich postojov ako sa so zmenou vyrovnáme. Pokúste sa nájsť na zmene niečo pozitívne. Optimistický pohľad vám pomôže ľahšie prekonať prekážky a nájsť nové spôsoby riešení. Dobrým príkladom je určite placebo efekt. Placebo je fenomén kedy na základe vlastných pozitívnych očakávaní a viery v účinok liečby nastáva vyliečenie. Odhaduje sa, že placebo efekt zodpovedá za 20-40% všetkých vyliečení. Rovnako, len s opačným efektom funguje nocebo efekt. Slovo „nocebo“ (v doslovnom preklade „budem škodiť“) sa začalo používať v medicíne na označenie negatívnych účinkov, ktoré pacient pociťuje v dôsledku jeho negatívnych očakávaní, alebo presvedčenia o škodlivosti či neúčinnosti liečby. Na základe negatívnych očakávaní a postojov je akákoľvek liečba neúspešná, alebo menej úspešná ako by mohla byť. Nie pre samotnú liečbu, ale pre postoje človeka. Ak veríme, že nám niečo nepomôže, alebo dokonca ublíži, potom je vysoký predpoklad, že sa to aj stane. Strach spúšťa stresové reakcie, enormný strach môže vyvolať doslova chaos a určite neprospieva pozitívnemu riešeniu. Prečo sa teda pri zmenách nezamerať skôr na možné benefity zmeny, ako na prípadné hrozby? Zmena môže byť ohromnou príležitosťou pre osobný rast a rozvoj. Vnímajte ju ako výzvu, ktorá vás môže posunúť vpred.

Riešte veci, ktoré viete riešiť, alebo ktoré skutočne chcete riešiť. Nie všetko dokážeme ovplyvniť, aj keď by sme si to priali. Preto namiesto toho, aby ste sa trápili vecami, ktoré nemáte pod kontrolou, sústreďte sa na to, čo môžete aktívne zmeniť alebo ovplyvniť.

Všetko je samozrejme aj o tréningu a postupných krokoch. Zamyslite sa nad tým, ako ste zvládali podobné zmeny v minulosti. Pripomínajte si úspechy a udržujte pozitívny prístup a motiváciu.

Verte v úspech. Ak veríte, že zmena, ktorú chcete dosiahnuť, je možná a že ju dokážete, vaša myseľ a telo budú viac naklonené tomu, aby sa to stalo skutočnosťou. Viera a pozitívne nastavenie mysle posilňuje vnútornú silu a odolnosť, čo výborne pomáha lepšie zvládať stres a neistotu.

Vizualizujte si úspech. Predstavujte si výsledok ako by sa už stal. Čo vám výsledok prinesie? Ako sa budete cítiť? Táto vizualizácia pomôže posilniť vašu vieru v úspech a motiváciu k aktivite.

Hovorte o svojich cieľoch pozitívne a otvorene. Namiesto toho, aby ste sa sústredili na prekážky, hovorte o tom, čo chcete dosiahnuť a prečo je to pre vás dôležité. Zároveň vás to zaväzuje pokračovať aktivitou k cieľu.

Vytvorte si plán a držte sa ho. Rozdeľte si cieľ na menšie dosiahnuteľné kroky a sledujte svoj postupný pokrok. Každý úspešný krok vás bude motivovať k ďalším krokom.

Oceňujte sa na ceste zmenou a nezdary berte ako súčasť cesty, kedy sa môžete niečo nové naučiť. Učte sa z neúspechov a opierajte sa o úspechy, aj keď sú len čiastkové. Oslavujte výsledky, aby ste podporili ďalšiu motiváciu.

Posilňujte svoju vôľu a disciplínu a nezabúdajte na to, že komfortná zóna je potrebná pre relax, jej pasca spočíva v tom, že je v opozite zmene a rastu. Každou zmenou, o ktorú sa pričiníte sami sa stávate silnejším a teda aj zdravším, sebavedomejším, energickejším a spokojnejším človekom.

Na záver už len výrok Alberta Einsteina z roku 1930, ktorý sa tiež zaujímavo vyjadril na tému zmeny a životných postojov:

„Život je ako jazda na bicykli. Musíte sa neustále hýbať, aby ste udržali rovnováhu.“

Viac o Zmene ZVYKu TU

Ak vás zaujíma ako posilniť svoju Vôľu, potom čítajte TU