Ako reagovať na krízu aby vám neušiel vlak?

Vlak, po anglicky Train nie je nadarmo súčasťou vizuálu v tejto mojej krátkej úvahe. Sám som školiteľ, tréner takzvaných soft skills – mäkkých zručností. V agličtine je tréner Trainer a toto slovo nemá ďaleko od slova Train – teda vlak. Samozrejme len v prenesenom význame, ako osoba, ktorá pomáha ľudí niekam preniesť, či ešte lepšie posunúť. Práca s postojmi a prístupom je v práci školiteľa – trénera kľúčová.

Kríza a krízy patria neodmysliteľne k životu. V 21. storočí sme ich už niekoľko prekonali (finančná, covidová, energetická atď.). Krízy majú rôzne príčiny, priebeh aj dôsledky. Znamenajú väčšinou nejakú reakciu na vzniknutú situáciu a ich následkom často dochádza k zmenám. Sú vlastne úplne prirodzenou súčasťou života, lebo to čo sa dá o živote povedať s istotou a čo je pre život typické je ZMENA. Napriek tomu je v povahe človeka hľadať a očakávať istoty a určitú stabilitu či nemennosť. Už staroveký filozof Herakleitos z Efezu staval svoje učenie na princípe „Panta Rhei“, teda „všetko plynie“. Hoci je všetko v neustálej zmene, prirodzenosť tejto zmeny má tiež určitú zákonitosť a tým je „Logos“, poriadok. Zmena a konflikt (napr. noc a deň, teplo a chlad, vlko a sucho) nie sú chaotické, ale sú súčasťou harmónie a poriadku sveta. A toto poznanie nám dáva určitú nádej, ale zároveň aj návod ako na zmenu vedome reagovať. Logos nie je len poriadok, ale aj zákonitosti. A keď sa na ne dokážeme pripraviť a zároveň ich neberieme ako niečo zvlášne, ale skôr ako prirodzenosť života, umožní nám to sa so zmenou aj jednoduchšie vyrovnávať.

Zmena je hnacím prvkom života, vývoja, rastu, úspechu a inovácií. Samozrejme za podmienky, že sa na zmenu dokážeme primerane a dostatočne rýchlo adaptovať. A v tom je pointa titulku tohto môjho krátkeho príspevku. Na zmenu či už pozitívnu, alebo negatívnu – v tomto prípade krízu – je najlepší a prirodzený recept adaptácia a ešte lepší recept rýchla adaptácia. Prečo adaptácia? A prečo rýchla? Nuž zmene sa neubránime a prispôsobenie sa, znamená často udržanie sa či doslova prežitie. A rýchla preto, že je veľmi dôležité nepremeškať moment, kedy tak urobia aj ostatní. Ostatní, ktorí môžu svoju pohotovosť lepšie využiť vo svoj prospech. Adaptácia na zmenu je teda tak trochu aj hra o čas. Ak príde neskoro, môžeme stratiť možnú výhodu oproti tomu ak by sme reagovali včas. Môže nám ľudovo povedané „ujsť vlak“.

Myšlienka „Panta Rhei“ je rovnako relevantná aj v súčasnom kontexte. Neustále zmeny v technológiách (napr. AI – umelá inteligencia), trhových podmienkach a zákazníckych potrebách sú dôkazom tohoto princípu. Firmy, ktoré sa nevedia prispôsobiť, alebo sa prispôsobia neskoro, strácajú svoju pozíciu na trhu, alebo dokonca zanikajú. Dialo sa tak vždy a deje sa tak teda prirodzene aj teraz.

Úspech si naopak vyžaduje, aby sme sledovali vývoj, trendy a neustále tomu prispôsobovali aj svoj prístup a aby sme sa učili a jednali proaktívne.

„Panta Rhei“ je v podstate výzvou k prijatiu a pochopeniu, že jediná konštanta v živote je zmena. Odpoveď na zmenu je učenie sa, snaha o rast, inovácie, proaktivita.

Kým starí Gréci hovorili o plynutí rieky, my dnes hovoríme o vlaku, ktorý nezastavuje. Akákoľvek kríza je v tomto kontexte len prudká zmena rýchlosti a smeru. Mnohí vtedy spanikária, hľadajú vinníka, alebo sa len prizerajú z „perónu“. Ale lídri a úspešní ľudia vedia, že práve v takejto chvíli sa rozdávajú karty.

Ako tréner v oblasti líderšipu a obchodných či komunikačných zručností vidím v paralele s vlakom jeden zásadný rozdiel. Vlak nie je len to čo sa deje okolo nás, ale sme to zároveň my sami. Sme to my všetci, ktorí sa v danej chvíli, alebo dobe nachádzame v tom istom prostredí.

Zmena je realita. Vlak ide, no neistota nie je dôvod na to, aby sme ostali na stanici a vyčkávali či podliehali panike.

Nestačí však len včasne reagovať. Je dobré byť aj proaktívny. Proaktivita znamená schopnosť preberať iniciatívu, konať včas a niesť s tým aj zodpovednosť za výsledky bez toho, aby sme čakali na podnety či požiadavky a úlohy zvonka. Znamená tiež stanovovať si ciele a zároveň aj postupy k tomu ako ich dosiahnuť. V tom spočíva aj hlavná výhoda proaktivity oproti reaktivite. Je to prístup, ktorý do istej miery aj definuje pravidlá „HRY“ a vďaka tomu prináša často úplne nové a nečakané výsledky a závery. Ten kto zmenu odmietne prijať, tomu môže „utiecť vlak“. A naopak ten kto vidí v zmene či kríze príležitosť, môže nakoniec vďaka svojmu prístupu dosiahnuť novú silu, rast a úspech. Vďaka krízam sa človeku v histórii darilo prichádzať s inováciami a novými riešeniami. Krízy sú spúšťačom a akcelerátorom výrazných zmien. Krízam vďačíme za náš čoraz prudší vývoj. Inak by nebol príliš dôvod na výrazné zmeny. Zmenám sa totiž skôr snažíme vyhnúť, pretože prinášajú neistotu a s tým spojenú mieru obáv viažúcich sa k riziku z nejasných výsledkov. Spätným pohľadom ich však následne často hodnotíme pozitívne, prípadne ako príležitosť niečo nové sa naučiť.

Život, ktorý je charakterizovaný neustálou zmenou prináša potrebu pozvoľnej adaptácie a teda aj pozvoľných zmien v našich návykoch. Tieto nepatrné zmeny zo dňa na deň často ani nezaregistrujeme, pretože sa jedná o veľmi malé a pomerne pomalé zmeny. Krízové situácie vyžadujú často radikálnu zmenu návykov či celých rutín akcelerovaných tlakom času. Práve kvôli tomu je v krízových dobách vhodné zaradiť do procesu zmien aj tréning a služby trénera. Lebo práve niekto skúsený môže v posune želaným smerom pomôcť s usmernením a nezaujatým postojom, prípadne konštruktívnou spätnou väzbou môže urýchliť proces zmeny. Chybami sa učíme určite najlepšie. V období krízy na postupné ladenie nemusí byť dostatok času a zbytočné chyby môžu vyjsť v súhrne aj veľmi „draho“. Podobne ako spomínaný vlak (train) tak môže byť tréner (trainer) pomocníkom, ako sa efektívne dostať z bodu A (súčasnosť) do bodu B (zmena).

Určite sa nemusíme prieť o to, že „tréning, robí majstra„. Majstrovstvo je však neustály proces. Vyžaduje stále na sebe pracovať, pretože majster sa tiež nachádza v neustále sa meniacom prostredí. To čo včera znamenalo majstrovstvo, dnes môže byť štandardom a už zajtra nemusí postačovať. Dajme si preto pozor aby nám vďaka pocitu dosiahnutého cieľa „neušiel vlak“.